Musím tak trochu uvést na pravou míru Mrožův první odstavec, Rupnagar se možná nepyšní hromadou pevností, templů atp. ale rozhodně je to zajímavé město a takové centrum vzdělání, na 50k obyvatel tu připadá několik desítek škol. Navíc je to významné místo pro archeology! Docela ráda bych se podívala i do centra, pokud na to bude čas, i když vím, že Mrožovi se to tu nezamlouvá :D
Rupnagar je hrozná diera, ako sme zistili keď sme hľadali miesta ktoré to v ňom vlastne chceme vidieť. Ono totiž v samotnom Ropare, ako ho volajú miestny, nieje proste nič. Všetko to hezké čo nájdu internety je vzdialené vždy tak 1-2 hodinky vlakom. Super, proste totálna prdel s mrzkým hotelom, to chceš. Ktorý jantar to dal do itinerára fakt netuším.
Ráno sme teda nahodili baťohy a vyrazili na vlakáč, kde sme sa chcankami zapáchajúcim dobytčákom hodili do susedného malého mestečka/vesnice Anadpur Sahib ktoré je hodne centrom Sikhskej viery. Klasicky tu teda bola kopa Turbaňákov a stánkov s mečami a kudlami, ktoré ale vypadajú hrozne levne a sú i tupé, takže nič moc. Sikhovia u seba musia mať kudlu alebo meč a asi je im jedno či fakt použiteľný, inak si lame zbrane na trhu za 50 rupek vysvetliť neviem. Prešli sme okolo a zapadli do prvej atrakcie, chrámu Takhat Shri Kesgarh Sahib, ktorý už sám o sebe vynahradil prdel Rupnagar.
Obrovský, krásne biely chrám kde si pred vstupom musel človek umyť nohy a zakryť hlavu ponúkal skvelý výhľad, spievajúcich sikhských guru i jedlo (ktoré sme ale vynechali). Miesto vypadá fakt úžasne a turbaňácka architektúra je holt skvelá, navyše sú hrozne v pohode keď príde na cudzincov a nik nás tam nebuzeroval ani za fotenie. Klasicky si spíše pak skupinky vyhliadli a fotili nás, na brutálne pražiacom slnku s bielou podlahou a stenami okolo, takže nebolo možné udržať oči ani len pootvorené. Najlepšia skupinka bola učiteľka s triedou detí ktorá nám vysvetlila, že oni hrozne moc chcú vidieť cudzincov a ísť s nami, našťastie sme vyviazli len s kopou selfíčiek.
Pokračovali sme nadol s vidinou jedla, takže sme hneď zapadli do prvej jedálne no zhodli sme sa, že keďže netušíme čo vlastne robia dáme si len čaj. Ind ktorý obsluhoval sa chcel hrozne družiť, zasadol k nám a otázky nemali konca. Pochválil sa však, že jeho brat je spevák a ukázal nám i klip (klasik sikh hardbass s kopou ženských) a že i nášho nového kamaráda čaká spevácka kariéra. Hodne dlho tiež hovoril že biely ľudia sú krajší než indi a že blonďaté a modrooké európske deti sú lepšie než tie čierne indické so žltými očami. Hodne tiež chválil mrožinu a nechcel uveriť, že je staršia než ja, hlavne keď sme mu predtým tvrdili, že sme manželia.
Mrožina mu taky ukázala fotku Čunč a Mao na mobile, čoho sa Ind chopil a začal nám prezerať fotky. Veľmi skoro natrafil na Káťu, ktorú zhodnotil ako "nice" a samozrejme našiel i fotku Kočičky načož okamžite vyhlásil, že chce jej číslo. Keď sme sa smiali, že to sa nám s ňou stáva i naživo, že chlapci od nej chcú číslo, tak dodal, že sa o tých chlapcov postará. Nakoniec sa nám predsa len podarilo rozlúčiť a vyrazili sme k druhej a poslednej atrakcii - Virasat E-Khalsa, čož je múzeum Sikhov a ich 500 ročnej histórie.
Ťažko sa opisuje ako super to bolo - doporučujem asi google a niečo o tom zistiť, pretože to fakt stojí za to. Turbaňáci si dali mrte práce a to čo postavili je paráda. Vo vnútri sú znázornené rozne výjavy zo života guruov a celkovo história Sikhov, všetko ale hodne premakaným formátom, so skvelou hudbou, osvetlením a často i výhľadom von. I samotné múzeum je na pohľad taková pevnosť/chrám s prvkami moderny. Obaja sme sa zhodli, že to je jedna z naj vecí čo sme v Indii videli a po skončení prehliadky zapadli do neďalekého kafé na sandwitch (odteraz tak budem volať indické sendviče) a nejakú bramborovú placku s kečupom a cibuľkou.
Šťastie nám pak hrozne prialo, pretože akonáhle sme došli na vlakáč poslal nás chlapík za pultíkom do vlaku, že to je presne ten náš. Za cca 10 minút vlak fakt vyrazil a o necelú hodinku sme boli naspať v prdeli Rupnagar. Ešte sme kukli obchod s chlastom či sa aspoň riadne na večer nezboríme, ale nič moc nás nezaujalo. Vzali sme vodu, ja si chcel dobiť dáta na sim-karte ale mrožina samozrejme dala na dobitie jej číslo (pričom sama má ešte dát dosť -_- ) a keď som tam šiel ešte po večeri (ktorú nám pre zmenu poplietli a miesto mutton doniesli kura - tentokrát ani tulenin netvrdil že ide o rybu) tak už mali klasicky indicky zavreté. Pracovná doba tu pripomína nejaké líne Grécko, tak od 11 do 17.
Rupnagar je hrozná diera, ako sme zistili keď sme hľadali miesta ktoré to v ňom vlastne chceme vidieť. Ono totiž v samotnom Ropare, ako ho volajú miestny, nieje proste nič. Všetko to hezké čo nájdu internety je vzdialené vždy tak 1-2 hodinky vlakom. Super, proste totálna prdel s mrzkým hotelom, to chceš. Ktorý jantar to dal do itinerára fakt netuším.
Ráno sme teda nahodili baťohy a vyrazili na vlakáč, kde sme sa chcankami zapáchajúcim dobytčákom hodili do susedného malého mestečka/vesnice Anadpur Sahib ktoré je hodne centrom Sikhskej viery. Klasicky tu teda bola kopa Turbaňákov a stánkov s mečami a kudlami, ktoré ale vypadajú hrozne levne a sú i tupé, takže nič moc. Sikhovia u seba musia mať kudlu alebo meč a asi je im jedno či fakt použiteľný, inak si lame zbrane na trhu za 50 rupek vysvetliť neviem. Prešli sme okolo a zapadli do prvej atrakcie, chrámu Takhat Shri Kesgarh Sahib, ktorý už sám o sebe vynahradil prdel Rupnagar.
Obrovský, krásne biely chrám kde si pred vstupom musel človek umyť nohy a zakryť hlavu ponúkal skvelý výhľad, spievajúcich sikhských guru i jedlo (ktoré sme ale vynechali). Miesto vypadá fakt úžasne a turbaňácka architektúra je holt skvelá, navyše sú hrozne v pohode keď príde na cudzincov a nik nás tam nebuzeroval ani za fotenie. Klasicky si spíše pak skupinky vyhliadli a fotili nás, na brutálne pražiacom slnku s bielou podlahou a stenami okolo, takže nebolo možné udržať oči ani len pootvorené. Najlepšia skupinka bola učiteľka s triedou detí ktorá nám vysvetlila, že oni hrozne moc chcú vidieť cudzincov a ísť s nami, našťastie sme vyviazli len s kopou selfíčiek.
Pokračovali sme nadol s vidinou jedla, takže sme hneď zapadli do prvej jedálne no zhodli sme sa, že keďže netušíme čo vlastne robia dáme si len čaj. Ind ktorý obsluhoval sa chcel hrozne družiť, zasadol k nám a otázky nemali konca. Pochválil sa však, že jeho brat je spevák a ukázal nám i klip (klasik sikh hardbass s kopou ženských) a že i nášho nového kamaráda čaká spevácka kariéra. Hodne dlho tiež hovoril že biely ľudia sú krajší než indi a že blonďaté a modrooké európske deti sú lepšie než tie čierne indické so žltými očami. Hodne tiež chválil mrožinu a nechcel uveriť, že je staršia než ja, hlavne keď sme mu predtým tvrdili, že sme manželia.
Mrožina mu taky ukázala fotku Čunč a Mao na mobile, čoho sa Ind chopil a začal nám prezerať fotky. Veľmi skoro natrafil na Káťu, ktorú zhodnotil ako "nice" a samozrejme našiel i fotku Kočičky načož okamžite vyhlásil, že chce jej číslo. Keď sme sa smiali, že to sa nám s ňou stáva i naživo, že chlapci od nej chcú číslo, tak dodal, že sa o tých chlapcov postará. Nakoniec sa nám predsa len podarilo rozlúčiť a vyrazili sme k druhej a poslednej atrakcii - Virasat E-Khalsa, čož je múzeum Sikhov a ich 500 ročnej histórie.
Ťažko sa opisuje ako super to bolo - doporučujem asi google a niečo o tom zistiť, pretože to fakt stojí za to. Turbaňáci si dali mrte práce a to čo postavili je paráda. Vo vnútri sú znázornené rozne výjavy zo života guruov a celkovo história Sikhov, všetko ale hodne premakaným formátom, so skvelou hudbou, osvetlením a často i výhľadom von. I samotné múzeum je na pohľad taková pevnosť/chrám s prvkami moderny. Obaja sme sa zhodli, že to je jedna z naj vecí čo sme v Indii videli a po skončení prehliadky zapadli do neďalekého kafé na sandwitch (odteraz tak budem volať indické sendviče) a nejakú bramborovú placku s kečupom a cibuľkou.
Šťastie nám pak hrozne prialo, pretože akonáhle sme došli na vlakáč poslal nás chlapík za pultíkom do vlaku, že to je presne ten náš. Za cca 10 minút vlak fakt vyrazil a o necelú hodinku sme boli naspať v prdeli Rupnagar. Ešte sme kukli obchod s chlastom či sa aspoň riadne na večer nezboríme, ale nič moc nás nezaujalo. Vzali sme vodu, ja si chcel dobiť dáta na sim-karte ale mrožina samozrejme dala na dobitie jej číslo (pričom sama má ešte dát dosť -_- ) a keď som tam šiel ešte po večeri (ktorú nám pre zmenu poplietli a miesto mutton doniesli kura - tentokrát ani tulenin netvrdil že ide o rybu) tak už mali klasicky indicky zavreté. Pracovná doba tu pripomína nejaké líne Grécko, tak od 11 do 17.
Žádné komentáře:
Okomentovat